Mila a štyri sviečky

Horí prvá sviečka.
„Sú dnes Vianoce?“ pýta sa Mila.
„Ešte nie,“ hovorí Mama.
„Ale už môžeme piecť.“

Koláčiky sú hotové.
Jeden je čierny. Jeden je krivý.
Jeden je preč.
Mňam!
„Nie všetky!“ smeje sa Mama.

Horí druhá sviečka.
„Sú dnes Vianoce?“
„Ešte nie,“ hovorí Ocko.
„Ale už môžeme vyrábať hviezdy.“
Tá najkrajšia sa odloží.

Hviezdy idú do okna.
Jedna, ďalšia, ďalšia.
Len tá krivá nie.
„Tá zostane pri mne,“ hovorí Mila.
„Tá patrí celkom hore.“

Horí tretia sviečka.
„Sú dnes Vianoce?“
„Ešte nie. Ale môžeme …“
„Ja už viem!“ volá Mila.
„Nepozerať!“

Balíček ide pod posteľ.
Celkom dozadu.
„Kto pozerá, nič nedostane!“
Krivá hviezda dáva pozor.
Pssst.

Horí štvrtá sviečka.
„Sú DNES Vianoce?“
„Skoro,“ hovoria Mama a Ocko.
„Pomôžeš nám so stromčekom?“
„Ja to zvládnem!“

Guľa, guľa, guľa.
Všetky visia dole. Tam siaha ruka.
„Sú už Vianoce?“
„Ešte raz sa vyspať,“ hovorí Ocko.
A hore na stromčeku zostáva prázdno.

Ešte raz sa vyspať.
To je zo všetkého najťažšie.
Vonku padá sneh, celkom ticho.
Mila privrie oči a čaká.

Štedrý večer. Dvere do obývačky sú zatvorené.
Za nimi šuští. A cinká?
Mila sedí na schodoch a čaká.
Krivá hviezda čaká tiež.
„Sú už Vianoce?“
„Hneď.“

A potom je tu ten okamih.
Nikto sa už nemusí pýtať.
Len celkom hore na stromčeku ešte niečo chýba.
Hviezda!

Stromček svieti.
Mila ukusuje hviezdičkový koláčik.
„Budú zajtra zase Vianoce?“
„Ešte nie,“ hovorí Mama.
A všetci traja sa neudržia od smiechu.