Mila píše Santa Clausovi

„Čo si želáš?“ pýta sa Mama.
Mila sa usmieva a maľuje ďalej.
Ocko už drží pripravenú obálku.
„To je tajomstvo. Len pre Santa Clausa!“

Obálka leží pod vankúšom.
„Zajtra ju hodíme do schránky,“ hovorí Mama.
„Schránka je tak ďaleko od Severného pólu.“
Mila nevie zaspať.
Vtom okolo okna prešmykne čosi biele.

Na schránke pristane obrovská sova.
„List najlepšie doručíš osobne.“
Krídlo sa sklopí ako schodisko.
Mila pevne tisne obálku.
„Idem s tebou!“

Hore po krídle. Držať sa!
Raz, dva … a nohy visia vo vzduchu.
Dole sa schránka zmenšuje.
Tam je okno, kde bývajú Mama a Ocko!
Mila máva.

Strechy sa zmenšujú.
Kostolná veža ostáva vzadu.
Dole sa trblieta rieka.
Mila sa dobre drží červeného šálu.
„Ešte ďaleko?“
„Ešte kúsok vyššie,“ hovorí sova.

Zelené svetlá tancujú nad mrakmi.
Mila naťahuje ruku.
Tak blízko! A predsa príliš ďaleko.
„Ešte ďaleko?“
„Hneď sme tam,“ hovorí sova.

Dole, cez mraky.
Zima! Nos mizne v šále.
Mila nahmatáva list.
Stále tu je. Dobre.
A potom, celkom dole v snehu: svetlo.

Malý dom svieti v snehu.
Santa Claus si posúva okuliare vyššie.
„Pošta? Osobne doručená? To som ešte nezažil!“
Mila podáva list.
„Len pre teba.“

„Poď dnu, veď ti je zima. Sove tiež.“
Čižmy dolu. Sneh padá na rohožku.
Čiapka na vešiak, vedľa červenej čiapky.
„Najprv kakao, potom pošta?“
„Najprv pošta!“

„Ty si želáš … mňa?“
Santa Claus sa smeje, až sa mu brucho trasie.
„Želám ti oddych,“ hovorí Mila.
Nohy v papučiach sú už vyložené.
Kakao sa parí.
„Fúkať, fúkať. Potom dúšok.“

Späť to ide cez noc.
Santa Claus máva vo dverách s obrázkom v ruke.
Mila zíva. Oči sa zatvárajú.
„Cestu poznám,“ hovorí sova. „Spi len.“
Hviezdy sa pozerajú.

Ráno čaká pri okne pošta.
Mila ukazuje obrázok: dve kreslá, dva hrnčeky.
Mama žasne. Ocko krúti bielym perom.
„Miesto pre teba. Miesto pre mňa.“